I THINK

Život na Blog.cz

25. dubna 2014 v 14:11 | DominiCa
Každý z vás, čo to teraz čítate, zrejme má blog. Blogov je dnes neuveriteľne veľa, nie len na Blog.cz, ale aj na iných portáloch, ktoré umožňujú vytvoriť si blog. Preto už niekedy na vás ani nemusí byť zaujímavé, že máte blog, pokiaľ vo vašom okolí každý tretí človek bloguje. V mojom okolí som (skoro) jedinou blogerkou široko-ďaleko. Dá sa to aj tak povedať. Je mi jasné, že v Poprade žije veľa ľudí a nie som jediná, kto má blog. Poznám dve módne blogerky-Popradčanky.

Pamätám si na časy, keď som s blogom ešte len začínala, nemyslím s týmto, ale s nejakým iným blogom (zdá sa mi, že bol o Miley Cyrus), ktorý som mala hneď ako prvý. Bola som možno v 1.-2. ročníku na základnej školy a to, že som s blogovaním nemala absolútne žiadne skúsenosti, bolo vidieť. Články som pridávala asi raz za týždeň, boli strohé, ani už neviem, či vôbec boli o Miley Cyrus. Komentovala som spôsobom "obieham", čo by som teraz už nikdy neurobila. Vtedy som nevedela, ako to všetko funguje.

Blogy, ktoré som mala odvtedy by sa nedali spočítať ani na prstoch oboch rúk. Slovom, bolo ich veľa. Posledný, ktorý som mala, bol dulce-maria-world.blog.cz, s ktorým som bola nanajvýš spokojná. Vtedy, počas jedného roka (ten blog mal skutočne presne 1 rok, keď som ho "opustila") som sa naučila veľmi veľa. Ako sa má blogovať, ako sa majú písať komentáre, všetky funkcie atď...
To, čo mi dal ten jeden rok, som pri vytváraní a spravovaní tohto blogu až doteraz mohla využiť. A budem to využívať stále, pokiaľ bude tento blog fungovať. Nikdy to nebudem brať ako stratu času.

Prázdninový knižný TAG

17. dubna 2014 v 12:12 | DominiCa
Na blogu som objavila Prázdninový knižný TAG, tak som sa rozhodla, že by som si ho mohla spraviť.
1. Čteš o prázdninách více, nebo méně, než přes rok?
Ani neviem. Musím sa priznať, že veľmi pomaly čítam. Jednoducho si musím knihu vychutnať, nie ju len tak prečítať. Ale cez prázdniny si veľmi rada čítam na balkóne, pokiaľ je teplo.

2. Když si vybavíš prázdniny, jakou knihu si s nimi spojíš?
Princezná Pia. Možno to je kniha už pre trochu mladších, ale je to pre mňa príjemné čítanie a cez prázdniny po nej neraz siahnem.

3. Kolik si schopná/ný si vzít knih na dovolenou?
1-2. Podľa toho, na ako dlho ideme. Ale aj tak sme na dovolenke buď pri mori alebo lietame po mestách, takže na čítanie mi zostane čas možno až večer.

4. Čteš o prázdninách nějakou povinnou četbu?
Nie. Tú robím len počas školského roka. Cez prázdniny sa nechcem do ničoho nútiť.

5. Preferuješ klasické knihy (papírové), nebo e-knihy (elektronické knihy)?
Klasické. Musím si jednoducho tú knihu chytiť, inak by to nebolo ono. Ale na dovolenkách a pri cestovaní sú preda len praktickejšie e-knihy.

6. Jakou knihu by jsi ráda viděla zfilmovanou?
Asi ani jednu. Kniha je kniha a film to niekedy dokáže skaziť. Musela by som porozmýšľať, lebo zatiaľ mi napadajú iba také knihy, ktoré si chcem nechať v pamäti len tak, ako som si to ja pri čítaní predstavovala.

7. Kdyby jsi měla možnost prožít den s nějakou knižní postavou, jaká by to byla?
Na toto teda fakt neviem odpovedať. Ale možno Holden Caulfield. Ja som úplne iný typ ako on, preto by to mohlo byť zaujímavé.

8. Které místo z knih bys ráda navštívila?
Rokfort. To bol vždy môj detský sen a mám ho doteraz. neexistuje nijaký iný krajší svet ako svet Harryho Pottera. Ale pozrela by som sa aj do Narnie:D Keď som bola malá, skúšala som vojsť do skrine, či náhodou... Nikdy neviete:D

Úsmev, skús ho ďalej prihrať...

16. dubna 2014 v 15:53 | DominiCa
Život nie je ťažký. To len my si ho nevieme prispôsobiť tak, aby sme si ho dokázali užiť, nielen prežívať. Stále sa sťažujeme, že to v živote nemáme ľahké a ako veľmi závidíme tým, ktorí sa vedia bezstarostne zabávať. No čo keby sme to niekedy skúsili aj my? Život možno predsa nemusí byť taký zlý. Všetko záleží od toho, ako prežijeme tento deň. Prítomnosť. Nehovorím, že by sme mali každý deň uskutočňovať naše sny, mám na mysli, že k príjemnému prežitiu dňa napomáhajú maličkosti. A za najkrajšiu maličkosť na svete považujem úsmev.

Úsmev je jedna z najkrajších vecí v živote. Je zadarmo a nikdy nevyčerpáme zásoby. Môžme sa usmievať tak často, ako len chceme. Ja si všímam ľudí. Či sa usmievajú alebo nie. Netvrdím, že sa teraz má usmievať každý, koho stretnem len tak na ulici. To by sme všetci vyzerali ako nadrogovaní. I keď svojím spôsobom úsmev a smiech sú ako drogy. Ale je iné, keď napríklad učiteľ vojde do triedy a usmieva sa ako keď by mal prísť nahnevaný a mrzutý. Je iné, keď prídem, či už do triedy alebo niekde inde a ani jeden človek nemá na tvári úsmev. A trochu ma to deptá.
Ja sa snažím usmievať sa. Nie vždy, len vtedy, keď je to vhodné. Usmievam sa na ľudí, ktorých mám rada, na malé deti a bábätka, na spolužiakov, na učiteľov(len tých dobrých:D), na rodičov, na súrodencov, na vaše komentáre, na "tety" predávačky, na poštárky a iných ľudí, ktorých stretávam, keď potrebujem niečo zariadiť, na ďalších usmievavých ľudí...
A mám to od detstva. Už vtedy, aj keď som bola úplne maličká a ani som o sebe nevedela, usmievala som sa všade naokolo. A ľudia sa vraj potom usmiali naspäť.

Je pravda, že niekedy sa jednoducho nemôžeme usmievať, keď na to nemáme náladu. Ale musíme myslieť na to, že niekto môže mať ešte horší deň ako my a práve on by potreboval úsmev. Aspoň tú malú štipku radosti v zamračenom dni. Nielenže "obdaríme" iných, aj my sa budeme cítiť lepšie.

Tak čo, usmiali ste sa už dnes na niekoho?

Z čias dávno minulých...

8. dubna 2014 v 16:14 | DominiCa
Už dávno sa nemôžme vyhovoriť na to, že sme ešte malí, že sme deti. No napriek tomu ešte stále nemáme dospelácke privilégiá. Síce si teraz užívam nádherné obdobie života, ktoré už nikdy nebudem môcť vrátiť späť, cez víkend sme si zaspomínali aj na detské časy. Na časy, kedy naše jediné problémy boli, že nám preložili rozprávky v televízii na inú hodinu. Na časy, keď sme sedeli na stoličke a nohy nám viseli vo vzduchu. Na časy, keď sme v aute bez sedačky nevideli ani na krajinu za oknom.

Keď som bola dieťa, mali sme doma veselo. Mám totiž staršiu sestru (o rok) a mladšieho brata (asi o rok a pol). Boli sme vlastne hneď po sebe a určite si viete predstaviť, ako to doma vyzeralo a aký rámus sme dokázali narobiť.

Náš bežný deň sa vždy začínal asi okolo ôsmej. Kým môj brat nedovŕšil 3 roky, ani ja, ani sestra sme nechodili do škôlky. A bolo nám tak dobre. Ráno, keď sme vstali, automaticky nasledoval "transport" do obývačky, kde sme sa pohodlne usadili a začali sa naše obľúbené rozprávky. Či už to bol Poštár Pat, Tom a Jerry alebo Scooby Doo, vždy sme napäto sledovali. Keď sme ešte boli menší, nesmel chýbať ani čajík alebo mliečko s grankom vo fľaške.
Keď to všetko skončilo, išli sme sa hrať. Takmer každý deň sme robili "kolónu". Všetky autá a autíčka, ktoré sme doma mali, sme za sebou naukladali z detskej izby cez kuchyňu až po obývačku. A tak museli autá v tej kolóne možno aj niekoľko hodín čakať. Samozrejme, malé autá boli vždy vpredu, veľké vzadu, aby každý videl, čo sa pred ním deje. Keď sa všetkým podarilo úspešne prísť do obývačky, "zaparkovali" sme ich do "parkovaciaho domu" na a pod konferenčným stolíkom. Keď sa predstavenie alebo koncert, na ktorý sa tak nevedeli dočkať, skončil, znova sa vytvorila kolóna, tentoraz z obývačky do detskej.

Robia nás okuliare inteligentnejšími?

31. března 2014 v 16:15 | DominiCa
Asi pred dvoma mesiacmi prišla spolužiačka do školy v okuliaroch. Hneď sa okolo nej zbehol hlúčik ľudí, ktorí si ich chceli vyskúšať. Tak podobne, ako keď som ja prišla v okuliaroch. Neskôr, keď sme sa rozprávali, druhá spolužiačka povedala, že s nimi vyzerá inteligentnejšie. A že ľudia s okuliarmi celkovo vyzerajú inteligentnejšie. Je to však pravda?

Keď v nejakom seriáli majú tvorcovia znázorniť šprta alebo nejakého fakt inteligentného človeka, automaticky má okuliare. A tí menej chápavejší majú skvele vypracované svaly a podobne. Skutočne neviem, ako takéto podoby vznikli. Alebo čo predurčilo ľudí s okuliarmi za tých inteligentnejších. Pretože nemám pocit, že iba tí skutočne inteligentní a múdri ľudia nosia okuliare. Ak by som to mala porovnať so svojou triedou, so svojím okolím, poznám veľa múdrych, inteligentných a šikovných ľudí, ktorí okuliare nenosia.

Sú ľudia, ktorí nosia okuliare a nevyzerajú inteligentne. A sú ľudia, ktorí vyzerajú inteligentne aj bez okuliarov. Stále tu síce píšem o inteligentom výzore, aký to teda vlastne je? AKo vyzerá (typický) inteligentný človek? To je ťažko povedať. Ak niekto má nejakú charakteristiku, nech napíše. Ale podľa mňa sa inteligentný človek nedá nejako opísať. Tak, ako nemám rada, keď niekto povie: "Ty nie si normálny." Aký je to normálny človek? Možno som ako náš fyzikár a "informatikár"("Pán učiteľ, mne nejde počítač." "A už si videla, že by počítače niekedy chodili?"), ale skutočne nemám definíciu normálneho človeka. Každý vyzerá tak, ako vyzerá. Všetci sme iní, odlišujeme sa aj výzorom, aj vlastnosťami. A napriek tomu, že neexistuje presný opis, ako by mal vyzerať inteligentný človek, už asi navždy to bude dané, že tí "inteligentnejší" nosia okuliare. Ale fakt to nechápem.

Slováci a Česi: bratia alebo dva úplne rozdielne národy?

24. března 2014 v 17:34 | DominiCa
Dnes som čítala článok na jednom blogu(nájdete ho tu), v ktorom sa autorka vyjadrila k tomu, že bola téma týždňa Slováci. Už to bolo dávnejšie, niekedy v minulom roku. Čo ju najviac zarazilo bolo, že keď čítala niektoré články o Slovákoch, mali taký nenávistiplný nádych. Niektorí sa vraj vyjadrovali, že nemáme na Blog.cz čo hľadať, keďže to je česká stránka, a pritom na slovenskom Blogspote je tiež veľa Čechov. Ako to teda s nami je?

Už to bolo dvadsať rokov minulý rok, čo je Slovensko samostatné. No napriek tomu je pozoruhodné, čo sme, Slováci a Česi, spolu prežili, nie? Boli sme spolu dlho. Boli sme jeden štát, jeden národ. Ako je teda možné, že sme sa tak znepriatelili? Jediné, čo nás niekedy možno odlišovalo, bol trochu odlišný jazyk. No pochybujem, že by sa našiel nejaký Slovák, ktorý by nerozumel po česky a naopak, Čech, ktorý by nerozumel po slovensky.
Ja Čechov beriem ako "bratov." Nejaký fakt príbuzný národ a ani medzi nami nevidím rozdiely. Denne čítam české blogy, pozerám seriály alebo filmy po česky a nemám ani problém v češtine komunikovať. I keď je pravda, že niekedy by mi neprišli nejaké slová na um. No aj tak sme skoro rovnakí, máme krásnu prírodu, podobný jazyk, a, ako sa aj v tom článku autorka trefne vyjadrila, na *** politiku. Ak ste si všimli, aj médiá nás stále dávajú akosi dokopy. Nielen že v Amerike nás sem-tam stále majú za Československo, aj tu, u nás, ak ide o nejaký rebríček, moderatóri povedia, na akom mieste sme sa umiestnili my, Slováci, no nezabudnú spomenúť ani Česko. Potom tu sú aj Československá Superstar, Československo má talent a podobne, a niežeby to bola napr. česko-slovenská superstar, ale musí to byť tak, akoby sme boli jeden štát.

Jediné rozdiely sú fakt asi len v gramatike a pravopise. A to napríklad to, že máme niektoré slová, ktoré sa inak píšu. Biznis a byznys. Až sa mi to druhé zle píše. A niekomu sa zdá, že to naše slovo s mäkkými i je čudné. Ale vpodstate medzi nami nie sú rozdiely. Sme bratia. Okrem obdobia, kedy sa hrá hokej:D

Ako vy vnímate Slovákov a Čechov? Sme jedna rodina?

Zoznam povolaní blízkych môjmu srdcu

23. března 2014 v 12:41 | DominiCa
Neraz som písala, ako veľmi som zameraná na svoju budúcnosť. A to ma čaká ešte šesť rokov štúdia a potom ďalších päť na vysokej škole. Spolu jedenásť rokov (m)učenia. Až sa mi z toho zakrútila hlava. Ale aspoň vo svojej budúcnosti mám jasno, nie? Nie! Keď nad tým uvažujem, mám jedno povolanie, o ktorom som na deväťdesiat percent presvedčená, no potom tu je zvyšných desať, ktorých si delia ďalšie povolania.
1. Architektúra
Už keď som bola malá, veľmi často som kreslila domy, mestá... Dokonca mi asi pred polrokom aj niekoľkými mesiacmi hovorila otcova kolegyňa, že keď som bola malá, nikdy nevidela, že by som robila aj niečo iné okrem kreslenie a opýtala sa ma, či zo mňa bude architektka.
Aj teraz si veľmi rada robím skice, Na papier kadejakými možnými pravítkami narysujem dom, potom si to niekoľkokrát prefotím a do prvého snímku kreslím nábytok, do druhého rôzne plynové prípojky, potom zaznačím, kadiaľ by mal ísť vodovod a podobné veci. Toto je to povolanie, ktoré ma na 90% bude živiť.

10 mojich detských/teenagerských snov

21. března 2014 v 15:50 | DominiCa
Dnes len tak zľahka. Užívam si deň, vôbec nič mi nevadí, teraz by ste ma rozhodne nerozčúlili, nech by ste povedali čokoľvek. Zaspomínala som si na staré časy a mala som v pláne napísať dosť dlhý článok, no akosi mi neprichádzali na um vhodné slová. A možno to aj napíšem, ale už to asi nebude až také dlhé. O to lepšie pre čitateľov, aby nemuseli dlho čítať.

1. Stať sa speváčkou/herečkou.
2. Vypustiť do vzduchu balóny.
3. Stať sa zároveň aj baletkou.
4. Kúpiť si baretku.
5. Bývať v Mexiku.
6. Mať na strednej kapelu.
7. Ísť s triedou niekde k moru.
8. Zorganizovať flash mob.
9. Pripraviť niekomu narodeninovú oslavu ako prekvapenie.
10. Stráviť Silvester s kamarátmi.

Nakoniec pridávam jeden z mojich obľúbených coverov od Tiffany Alvord.

Aké ste mali detské sny a aké máte teraz?

Spring

20. března 2014 v 18:17 | DominiCa
Dnes, keď teda máme ten prvý jarný deň, som sa rozhodla, že napíšem o jari článok. Niežeby som vám tu pravidelne začala písať články o ročných obdobiach a počasí, ale jar je moje najobľúbenejšie ročné obdobie. Možno potom, niekedy v júni, napíšem aj o lete, ale to bude až vo vzdialenej budúcnosti. Teda, dúfam, že to zbehne čo najskôr, lebo predpokladám, že už sa všetci tešíme na prázdniny.

Jar mám fakt rada. Nie je príliš horúco, ale už aj zima pominula. Všetci sa tešíme na zhadzovanie vrstiev oblečenia, vetrovku vymeníme sa krátky jarný kabátik a čižmy za tenisky. Hrubé svetre a šály za svetríky a napriek tomu, že predsa len ešte nie je leto, vyťahujeme zo skrine už aj sukne. Dnes, hoci bolo teplo, no ráno aj tak fúkal ešte studený vietor, sa polovica dievčat v škole premávala v sukničkách.

Már rada všetky odrody jari. Ako prvú hneď tú, ktorá ešte len vyháňa zimu prvými slnečnými lúčmi. Vtedy je vo vzduchu taká jarná atmosféra. Aspoň ja tomu tak hovorím. Všetko je zrazu podľa mňa lepšie. Všetko je jasnejšie. Páči sa mi ten svieži vzduch, ktorý je možno ešte trochu chladný, ale veľmi príjemne sa dýcha. Pretože po lete býva vzduch už taký ťažký, sýty od horúca počas prázdnin. Ale na jar je úplne nový.

Potom je tu veľakrát aprílové upršané počasie. Dážď mám tiež veľmi rada. Aj sychravé počasie. No to netrvá dlho a potom sa znova môžem tešiť na tie krásne slnečné dni. Máj, lásky čas a podobne. Všetko kvitne, stromy a lúky sú nádherné. Vtedy ani nie je čas sa hnevať a hádať s niekým, ani na to nemám náladu. A potom, keď už sa jar pretína s letom, evokuje to vo mne čas voľných dní v škole, blížiacich sa prázdnin.

Myslím si, že jar je skutočne nádherné obdobie v roku, aj keď musím uznať, že ostatné obdobia sú tiež nádherné a niečím špecifické. Tak to by bolo iba toľko o jari, nemám veľa času písať.

A ako ste na tom vy? Máte radi jar alebo vám toto ročné obdobie vôbec nesedí?

Good life

19. března 2014 v 15:53 | DominiCa
Dnes sa zamýšľam na životom. Je pravda, že ja ešte nemám potrebné množstvo skúseností, ktoré by som mala mať. Ale čo-to som už zažila. No tu ani nepôjde o mňa. Čo vám napadne, keď sa povie život? Dobrý život?

Poznám jednu rodinu. Hlava tej rodiny je môj strýko. Ešte ako veľmi mladý sa oženil. No od začiatku jeho manželka ho skutočne nechcela. Ale nebrala si ho pre peniaze, milionárom nikdy nebol, tak ja skutočne neviem, prečo sa vzali. Ale z lásky určite nie. Neviem presne, ako dlho spolu boli, lebo to bolo ešte skôr, ako sa spoznali moji rodičia, ale netrvalo dlho, kým sa rozviedli. Jeho manželka ho zrejme obrala aj o to málo peňazí, čo mal.

Odvtedy bol ako vymenený. Úplne sa do seba uzavrel. Prestal sa s hocikým stretávať, veľmi schudol, začal fajčiť. Jeho život strácal zmysel. Dal výpoveď v práci, aj tak ho nebavila a myslel si, že ma malý plat(hoci to bol len taký nástupný). A takého som ho už aj ja vpodstate poznala. Pamätám si, že ešte keď som bola malá, niekedy sa so mnou hrával, ale na rodinných oslavách a opekačkách stále chýbal.

No to sa zrazu zmenilo. Raz, bolo to v júli 2009, sme ho na nejakej akcii v Levoči videli v dave ľudí. A bol s ním aj malý chlapec. Nevedeli sme, kto to môže byť, no mysleli sme si, že ho má len tak na starosti. Onedlho nás mama všetkých zavolala, mňa, brata a sestru, a povedala nám, že má pre nás prekvapenie. Ja som si myslela, že má pre nás nejaké sladkosti, nejakú maškrtu... No ona sa len usmiala a povedala: "Máte nového bratranca!" Pravdupovediac, bola som sklamaná, keďže na nejakú tú čokoládu som sa už začala tešiť. Ale poriadne ma to zaskočilo. Kto to len môže byť? Nikdy som nevidela, že by nejaká moja teta bola tehotná a netušila som, ako by sa len tak zčista jasna mohol taký bratranec objaviť. Vtedy sme si uvedomili, že to bude ten chlapec, ktorý s ním vtedy bol.
 
 

Reklama
Reklama