Čo pre mňa znamená balet

3. února 2014 v 15:08 | DominiCa |  I THINK
Už som asi niekde spomínala, že môj najobľúbenejší tanec je balet. Možno sa to niekomu zdá ako niečo, čo ani nie je poriadnym tancom. Ale na to treba oveľa viac prípravy, ako na iné tance. Aspoň si to ja myslím. A práve s tým sa viaže aj môj (nie práve najšťastnejší príbeh). Ak ste si niekto teraz začali myslieť, že som baletka, ste na veľkom omyle. Bohužiaľ. I keď možno to tak vyzerá.

Všetko sa to začína, keď som ešte bola malá. A pravdupovediac sa to tam aj všetko končí. Ale aby som nepredbiehala: Keď som mala asi 5, 6 rokov, povedala som celej rodine, že chcem byť baletka. A to, čo som počula, ma nejako nepotešilo. Mama ma hneď schladila, že to som už mala začať, keď som bola menšia. A tak som sa s tým nejako zmierila, lebo som si myslela, že má pravdu.




Po niekoľkých rokoch, na začiatku tretieho ročníka, som sa v škole s kamarátkami prihlásila na tanec. Bolo napísané, že to budú moderné tance. Aj na to som sa tešila. Keď sme tam prišli, učiteľka, ktorá tam bola, povedala, že to bolo nejaké nedorozumenie, a že sa tam vyučuje iba balet. Ja som sa potešila. Moje kamarátky sa odhlásili. Z toho som nebola veľmi nadšená, lebo som tam potom bola najstaršia, a síce som aj ja sama bola malá, zdalo sa mi, že ostatné dievčatá by som mohla vopchať do zápalkovej krabičky.

No ale napriek tomu som tam ostala. Keď som to doma hovorila mame, od radosti som skákala a tancovala, ale ona na to len pokrčila plecami, povedala, že mi kúpi potrebné veci, potom sa aj na zlomok sekundy usmiala a to bolo všetko. A tak som začala chodiť na balet. Lenže asi po troch hodinách sa to celé zrušilo. Ani neviem prečo. Bola som z toho neskutočne smutná. Nejak som sa ale pozberala a šla ďalej. Potom som na to už vôbec nemyslela. Mala som spokojný život, až do minulého leta.

Vtedy som si nejako uvedomila, že to bola moja životná šanca. Že to sa už nebude opakovať. Že som to premrhala. Že už niet cesty späť.
A vtedy sa mi tak povediac zrútil svet. Plakala som. A to musím povedať, že mňa rozplakať je ťažšie ako vysušiť more. Možno si poviete, že to predsa nebude také ťažké, keď som sa ako trinásťročná zosypala len preto, že som si spomenula na jeden okamih z detstva. Vtedy som fakt bola slabá. Začala som to rodičom vyčítať. Bola som si istá, že keby ma na balet prihlásili už vtedy, keď som im to narovinu povedala, bolo by všetko iné. Nevedela som, prečo mi to urobili. Alebo skôr, prečo to neurobili. Nedávalo mi zmysel, že balet im bol úplne ukradnutý, zatiaľ čo do hrania na klavíri ma niekedy nútili.

Zatiaľ čo môj brat si ako päťročný rozkázal, že bude chodiť na lyžovanie a doteraz ho do toho nútia, aj keď sa mu už niekedy nechce, moje priania úplne ignorovali.
Viem, že by som na to mala zabudnúť a ísť ďalej, ja to nedokážem. Stále nad tým musím rozmýšľať. Viem, že to už nezmením, viem, že sa s tým nedá nič robiť, no ja im nedokážem odpustiť. Všetko je v poriadku, kým nepríde téma na balet, alebo na naše detské sny a podobne... Vtedy sa vo mne objaví zlosť.
Chcem...ale nedokážem:(
Môžem iba snívať,
spomínať...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Marie Marie | Web | 3. února 2014 v 15:22 | Reagovat

úprimne, radšej by som bola, keby som mala za sebou neúspech so snom, než pred sebou.. i keď ja s tým stále môžem niečo robiť, ale je možné, že to nevýjde. Ja som totiž prišla na to, aký je môj životný sen (okrem rodiny --manžel, dieťa---), len teraz nedávno...nikto mi neverí, len podivuhodne môj otec je rád za môj výber... a tiež sa bojím, že sa sklamem

2 Katrin Katrin | Web | 14. února 2014 v 1:41 | Reagovat

Je normální, že některé baletky začínaly až ve 12 letech. Být tebou, tak to ještě zkusím, nebo toho budeš pak litovat. Ale balet je dřina. Já jsem začala až nedávno a už je mi přes 20 a tedy žádná taneční kariéra nehrozí, ale stejně pořád tančím a užívám si, že se mě netýká ten obrovský stres, který baletky zažívají při honbě za rolemi.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama