Znovu nájdená záľuba

25. ledna 2014 v 19:52 | DominiCa |  I THINK
Dnes som sa rozhodla napísať článok a mne a klavíri. Malo by to byť aj pre ľudí, ktorí sa chcú niečoho vzdať. Je dôležité, aby ste si všetko premysleli skôr, ako všetko hodíte za hlavu.

Niekedy som hrávala na klavíri. Bola som tretiačka, keď som končila, takže s prípravkou to boli štyri roky. Síce sa mi darilo, no vôbec sa mi do toho nechcelo. Po škole som sa flákala po vonku a vôbec som necvičila. Vymeškávala som aj samotné hodiny klavíra, mame som hovorila, že som čakala pred dverami, ale neprišla učiteľka, a učiteľke som hovorila, že som išla k doktorovi alebo som neprišla z rodinných dôvodov. Skrátka, s celkom dobre vypestovanými základmi som prestala s klavírom.
A môj piano svet sa rozplynul...


Prešli roky, ja som staršia, zo 4. ročníka na ZŠ som teraz tretiačka na gymnáziu(t.j. 8. ročník na ZŠ). Ešte pred dvoma rokmi v prime, keď sme tiež chodievali do hudobnej učebne, som vždy závidela jednej mojej spolužiačke, ktorá vždy niečo zahrala na klavíri. Vo mne sa vzbudili staré spomienky a stále som si hovorila, že som urobila veľmi zle, keď som sa toho vzdala.
Z toho už plynie prvé ponaučenie: Nikdy sa nevzdávaj toho, v čom vidíš(alebo si niekedy videl) perspektívu. Aj ja som si to uvedomila, no bohužial, príliš neskoro.
Stále som len snívala: keby som aj ja ešte vedela tak hrať...!
Dva roky som nerobila nič, stále som len snívala, no v novembri minulého roka som si povedala dosť. Teraz už idem niečo robiť! A aj som niečo urobila.
Vtedy som mala harvany požičané od tety. Rodičia mi potom domov chceli od babky doniesť aj normálny klavír, no k tomu už nedošlo. Teraz som si povedala, že si od tety znova požiciam tie harvany a pomaly si budem osviežovať pamäť. Oprášila som staré noty, ktoré som nikdy, keď som na ne natrafila, nevyhodila, lebo vždy som akosi tušila, že to nebol ešte definitívny koniec. Vzla som ich teda do ruky, pozrela sa na ne, no zrazu som zistila, že neviem, ktorá nota je ktorá a aká klávesa jej prináleží. A tak som sa opýtala mamy(tá tiež hrala na klavíri). Povedala mi, kde je C, D...
Potom som našla noty na flautu(áno, aj na flaute som kedysi hrávala), kde som mala napísané pri notách aj ich "písmenká." Niečo som si zahrala a aby mi to išlo lepšie, na klávesy som si aj označila. Na každú som si nalepila malý papierik s písmenkom. Keď mi to už išlo o niečo lepšie, dala som ich dole.
Môžem s úsmevom konštatovať, že už mi to ide lepšie. Avšak kameňom úrazu je stále normálna hra s dvoma rukami. Ľahšie skladby zahrám, ale pri tých náročnejších už nič nedokážem. Noty si vopred musím dlhšie študovať, kým sa do toho pustím.
Dnes som si dala na nástenku papier s notovou osnovou, kde mám napísané. Všetky noty. Keď sa na to každé ráno a večer pozriem, rýchlejšie si to zapamätám.
Verím, že nie o dlho tu budem písať, že znova normálne hrám na klavíri.
Ak ste práve niečo chceli vzdať, ešte raz si to premyslite, vyspite sa na to. Možno ešte uvidíte, že to netraba vzdať. Ak sa to už náhodou stalo a ľutujete to, ja som len jedným z mnohých príkladov, že sa to ešte dá. Vezmite si športovcov, tí sa po prehre nevzdávajú.
Ak sa vám zdá, že to už fakt nie je možné, pozrite si film o Betthany Hamilton. Je to surférka, ktorej žralok ako trinásťročnej odhrizol ruku, no ona sa nevzdala a doteraz surfuje. Dokonca vyhrala zopár súťaží.

Už ste niekedy niečo vzdali, čoho vám potom bolo ľúto?
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama